Na výročiach je upokojujúca ich kontinuita. V istých prípadoch nás spomienky zavedú k udalostiam, z ktorých nám behá mráz po chrbte, ale dnes to jeden z tých prípadov nebude.
Práca regionálneho historika Mariána Tomajku je do značnej miery naplnená aj študovaním a odokrývaním minulosti Janka Kráľa. Vyzdvihuje dátum 25. februára 1862, kedy prichádza Janko Kráľ spolu s manželkou Máriou Modrányovou do Zlatých Moraviec. Ide o veľmi významný dátum, nakoľko mesto zostane poznačené jeho prítomnosťou na dlhé roky – aj dnes. Ulica, dvor, kultúrne stredisko, gymnázium aj múzeum – to všetko nesie jeho meno alebo aj priamu podobizeň na stenách budov. Prečo?
Dalo by sa povedať, že veľkú zásluhu na vyzdvihovaní Kráľovho mena, má ako prvý Bán Jelačič. Zachránil Kráľa pred obesením po tom, ako básnik burcoval poddaných proti vrchnosti. „Prehlásil, že ak sa mu niečo stane, obesí každého Maďara, ktorého chytí,“ vysvetľuje Tomajko. Až po tomto malom úvode sa umocňuje jeho ďalšia činnosť, teraz už ako kapitána slovenských dobrovoľníkov. Nie je známe, aké poslanie v septembri 1849 vykonával, isté je to, že v novembri dosahoval už na štátnu službu. V tom čase sa z neho formoval stoličný pisár, námestník hlavného slúznovského sudcu a neskôr okresný adjukt.
Titul najradikálnejšieho štúrovca si buduje až v roku 1844. V Almanachu Nitra publikuje svojich osem básni, medzi ktorými sú napríklad aj Zakliata panna vo Váhu, Divný Janko a Pieseň bez mena. Ide o veľmi významnú publikáciu nakoľko je to prvá kniha písaná v štúrovskej slovenčine. O rok neskôr prispieval aj do literárno-náučnej prílohy Slovenských národných novín nazývanej Orol tatránski. Okrem básni mu uverejňujú aj preklad Smrť Olegova od Puškina.
Marián Tomajko nám pripomína, že do jeho tvorivej spisovateľskej vlny výrazne zasiahol Pavol Rajner, ktorý tiež výrazne poznačil smerovanie básnikovho života. Bol to novozvolený župan hnaný víziami o nastávajúcich personálnych zmenách. „Ich obeťou bol Janko Kráľ,“ spresňuje Tomajko. Takto sa to s ukrivdeným básnikom ťahalo dejinami až do dnešných dní. Aj napriek tomu, že sa za neho postavili osobnosti ako podžupan Leopold Boďo, gróf Viliam Migazzi a podžupan Dr. Jenö Missura. „Všetko bolo márne. Nenávisť a pomsta boli silnejšie ako argumenty,“ hodnotí historik.
Následne Janko Kráľ presmeroval svoje záujmy ku riešeniu súdnych káuz. Presťahoval sa do Samassovho domu, kde si zriadil aj vlastnú advokátsku kanceláriu. Sľubnú činnosť pretrhlo prudké ochorenie na týfus. Zomrel 23. mája 1876 vo veku 54 rokov. Napriek tomu, že nemal veľa času zapísať sa do našich dejín, svojou tvorbou, revolučnosťou a odhodlanosťou sa mu to podarilo.
Kamila Sopková
